Hrady, zámky, kaštiele a ostatné pamiatky na Slovensku
Momentálne si môžete prezerať 281 pamiatok z 9586 všetkých pamiatok SR.
Hlavná stránka » Povesti o hradoch » Povesť o Imrichovi Vršatskom a jeho vernom sluhovi

Povesť o Imrichovi Vršatskom a jeho vernom sluhovi

„Imriško, Imróóó!“ kričala čerstvá hradná pani na manžela. Už jej tá týždňová svadobná hostina začala liezť na nervy. Pán Imrich Vršatský v sebe nezaprel starého vojaka a hojne si pripíjal s každým kamarátom, ktorý sa mu priplietol do cesty.
 
Vôbec sa nevenoval svojej mladej ženičke. Keď ho tá konečne našla a ťahala dakam do súkromia, zrazu zneistel a len rozmýšľal, kam by sa vyparil. „Veď ho ja ešte vycepujem“ - zastrájala sa pani Vršatská a už aj zahliadla Imriškovu čiernu šticu pod stolom. Kým však stihla správne zareagovať, dvere hodovej siene sa rozleteli a dnu vpálil chlapík v honosných, i keď zaprášených šatách: „Som kráľovský posol, nesiem list pre pána tohto hradu!“ Imrich sa vysúkal spod stola a kým posol obhrýzal kačacie stehno, on čítal samé Jóbove zvesti. „Chlapi,“ zrúkol napokon, „zle je. Valia sa na nás Turci. Kráľ chce, aby sme tých divochov poriadne vymlátili, nech sa nám tu nerozťahujú. Takže.... hodujte, kým je z čoho. Zajtra ráno vyrážame.“ A po týchto slovách zanechal bojovníkov, lebo jednak už poznal všetky tie ich nadávky a jednak sa musel rozlúčiť s pani Vršatskou.

Tej noci na hrade nikto nespal. Sluhovia pripravovali veci na ráno a bojovníci sa napchávali do zásoby. Prvé ranné lúče našli hradné panstvo v tesnom objatí. „Pred týždňom sme sa vzali, a ty už odchádzaš“ nariekala Vršatská. Imro si len vzdychol. Ani jemu nebolo veselo: „Jeden si nepomôže, vojna je vojna. Len aby som sa čo najskôr vrátil.“ „Budem ťa čakať...“ pípla ženička.

Na nádvorí to už všetko nasadalo na kone a pán Imrich skoro z nôh spadol, keď uvidel vychystaného aj svojho letitého sluhu, dvorného gašpara. „A ty si kam myslíš, že ideš, Ondro?“ čudoval sa. „Len ma pekne nechajú ísť s nimi proti Turkom, ja tu bez nich nechcem ostať“ prosil Ondrej Budiač. „No čo,“ pomyslel si Vršatský, „dedulo už má svoje roky, ale kedysi to bol dobrý vojak. Nech robí, ako chce, aspoň bude veselo.“ Vysadol na koňa a dal povel k odchodu. Vo svojej hrdinskej póze očkom zaškúlil k oknu, kde nariekala jeho mladá žienka.

Popchol koňa do zúfalého cvalu. Aj vojaci majú svoje city.
Dupali krajinou asi týždeň a cestou priberali do vojska nové a nové oddiely. Napokon dorazili na dohľad k Turkom. „No ty brďo,“ riekol hradný pán, keď uvidel tú mrákavu. Strhla sa ohromná mela, všetko sa to tĺklo a mastilo hlava nehlava, až sa napokon zmätok utíšil a zvírený prach usadil. Vtedy Imrich Vršatský zbadal, že prehral. Keď ho zväzovali, zapríčinil ešte mnoho zranení, ale že by mu to nejako pomohlo, sa povedať nedá. Začal sa strastiplný pochod smer Turecko.

Jediným Imriškovým potešením bol starý gašpar Ondro, ktorý tú melu zázrakom tiež prežil a teraz sa snažil dodať svojmu pánovi radosť a chuť do života. Nie vždy sa mu to darilo. „Načo som ja blázon do tej vojny šiel?“ bedákal Vršatský, „teraz som sa mohol vyvaľovať na hrade a užívať si s pani manželkou a nie sa tu plahočiť cez pol Európy!“ „Oni sú teraz voláky múdry,“ prerušil ho Budiač, „že áno? Ale veď ich zavolal kráľ. Keby nešli do vojny, tak si to s nimi rozdáva teraz kráľ kvôli odmietnutiu poslušnosti. Tak sa už prestanú ľutovať a radšej rozmýšľajú, ako odtiaľto čím skôr vysmrdieť!“

Pána Imricha to zakaždým prinútilo hĺbať nad plánmi úteku, a aj to už mal celkom pekne premyslené, no zrazu boli v Turecku a situácia sa rapídne zmenila. Ondra aj s Vršatským spútali reťazou tak, že každému do nej zaviazali jednu nohu. Tí dvaja museli chodiť všade spolu. Horšie to však bolo s plánmi na útek, lebo Ondro bol už ozaj starý a pomalý. Lenže bol aj mužom činu, a tak kdesi splašil malú sekerku, ktorú večer prepašoval do zajateckej nocľahárne. Pod ochranou noci, kým Imrich v depresii myslel na domov, skúšal sekerkou rozťať reťaz. No jednak bola reťaz prihrubá a jednak to vydávalo pekelné rinčanie, takže s tým zaraz aj prestal. Gašpar hodnú chvíľu premýšľal. Náhle sa mu tvár vyjasnila - aké jednoduché riešenie! Rozohnal sa a mocným švihom si odťal nohu. Chytro z nej sňal reťaz a kým bol ako tak pri vedomí, zburcoval hradného pána, že sa vyskytli nové okolnosti a nech teda beží preč, keď je voľný. Imricha bolo treba rozhýbať, lebo nechápal, čo sa stalo.

Všetko si uvedomil až v blízkom lesíku, kam ho Ondro musel buchnátmi vyhnať. Ale Gašparovo hrdinstvo precítil až počas niekoľkomesačného putovania domov. Hradná pani si svojho zarasteného, špinavého a pochudnutého muža spoznala až na druhýkrát, ale predsa. Bolože to radosti! A Ondro Budiač? Keď ho ráno dozorcovia našli nekompletného, naľakali sa a celú vec oznámili pašovi. Toho dojemná historka sluhovej oddanosti natoľko zaujala, že ho zveril svojim lekárom a tí ho uzdravili. Napokon ho poslal aj s eskortou domov na hrad Vršatec. Budiačovo hrdinstvo ocenil aj sám kráľ tým, že gašpara povýšil do šľachtického stavu.

www.zamky.sk   www.slovaktourservice.sk   www.pamiatky.net
Tento portál bol vytvorený s finančnou pomocou Európskej únie. Za obsah tohto portálu je výhradne zodpovedný server Zamky.sk - Pamiatky.net a za žiadnych okolností nemôže byť povaožvaný za stanovisko Európskej únie. RSS
© 2007 Copyright Zamky.sk - Pamiatky.Net,